Prvá myšlienka? Vladivostok. Mesto ktoré prstom na mape nájdete za pár sekúnd. Pritom je to vzdialenosť cez 11000 km. Sadnete za počítač a pozeráte ako Google maps vypočítava trasu. Ponúka možnosť cestovať lietadlom, či vlakom. Auto je posledná možnosť.

Napadla mi paralera o Hobitovi. Cesta tam a zase späť. Na konci ma však nečaká dračí poklad. Možno tak dračia hora a to len v predstave. Tak prečo späť po ceste, ktorou som prišiel. K pomyselnej dračej hore pribudol Peking. Peking a za tým Šanghaj. Odtiaľ je to len kúsok k ďalšej méte. Hanoj a cesta do Hočiminovho mesta.

Sen, ktorý si snívate. Nepokúšate sa ho zrealizovať. Prečo aj. Práca, rodina, práca, rodina, práca, práca, práca. Kolobeh, ktorý je v nás tak vštepený od mala, že spraviť si dva mesiace výlet nám príde, ako holá nemožnosť. Pritom sa pripravujeme o skúsenosť, zážitok, dobrodružstvo, ktoré sa v dnešných časoch vytratilo z nášho sveta.

Tieto slová nie sú z mojej hlavy. Počul som ich od človeka, cestovateľa, dobrodruha, ktorý sa volá Dan Přibáň.

Z bláznivého sna vytriezviete, keď sa o ňom zmienite pár ľuďom. Ak o vás mali mienku akej - takej normálnosti, tak v tej chvíľke ste prišli aj o tú štipku. Radšej mlčíte a sen začína blednúť. Zapadá prachom. Pokiaľ nestretnete niekoho, kto Vám povie.

Ja by som to nedal. To nie je pre mňa. Ale podporím ťa ! Viem ti pomôcť s týmito vecami.

A potom je už len na Vás či sa stiahnete a poviete že už nie.

Alebo vykročíte za svojim snom!